Alena Hegenbartová
Vďačnosť, moje vyznanie...
Dokáže človek dnešnej doby ešte prejaviť vďačnosť? Vážime si vôbec niečo ešte? Či snáď berieme všetko ako samozrejmosť...?
Dokáže človek dnešnej doby ešte prejaviť vďačnosť? Vážime si vôbec niečo ešte? Či snáď berieme všetko ako samozrejmosť...?
bola som dnes hrať volejbal. veľmi som sa už na to tešila, že si konečne poriadne zahrám.
...ešte nedávno... vedela som, že to tak nemôže byť navždy, že bude aj horšie... ako som prekypovala energiou v posledných dňoch, tak mi teraz chýba... vonku prší... možno len zlý deň, možno ani nie zlý, len divný... nemám chuť rozprávať, nemám chuť tváriť sa milo, len by som sa postavila do dažďa a nechala sa ním zmáčať... idem spať, zajtra bude nové ráno, možno ma niečo poteší, možno sa zobudím do pekného dňa, možno sa tento divný deň skončí... neviem, čo mi je.....
Potrebovala som súrne vypadnúť z domu dnes, lebo akosi som mala jabĺk už vyše hlavy... tak som sa rozhodla, že si pôjdem obzrieť novú dominantu môjho mesta, ako som kdesi čítala....
Mala som v pláne „odterigať“ sa na intrák kúsok skorej, však si treba ešte užiť pre začiatkom školy a doma tak či tak nuda...
Je bežné v dnešnej dobe obklopovať sa, alebo snažiť sa obklopovať „dokonalými ľuďmi“. Všade možne sa môžeme stretnúť so spojeniami „ideálny partner či partnerka“, „dokonalý muž či žena“... Usilujeme sa nájsť si dokonalých priateľov, priateľky, partnerov, ktorí by zodpovedali našim predstavám...
trocha som si prezerala svoje fotky z posledného mesiaca, teda augusta, prvého mesiaca, kedy mám vlastný foťák...
... nech si kúpi pekné topánky a celý deň sa na nich pozerá...“
Rozhodla som sa ísť v nedeľu na túru s mojimi rodičmi... Nebola som dvakrát nadšená týmto nápadom, ale tak nemala som nič lepšie na práci a možností turistiky tiež je tak poskromne, nakoľko človeku samému sa moc nechce a keď sa nechce nikomu naokolo, tak je to fakt smola...
Sú veci, z ktorých mám strach, sú veci, pred ktorými mám rešpekt…
Asi som len chcela na chvíľu vypadnúť z domu, oddýchnuť si od stereotypu, stretnúť známych ľudí, možno sa zoznámiť s novými, no a sa asi trošku aj zabaviť, zmúdrieť?
Bola som dnes na takej menšej túre v Slovenskom raji... Tak teda ponúkam zopár fotečiek pre ilustráciu toho, čo som videla na vlastné oči a pre inšpiráciu, že sa vážne oplatí zájsť tam;)
Človek potrebuje vedieť, že ho niekto má rád... ...že niekto na neho myslí... ...že nie je sám.
Prečo máme rady americké filmy končiace sa happy endom, kde hlavný hrdina prekoná obrovskú zmenu, aby sa stal „lepším“ človekom?
Aký je to pocit držať niekoho za ruku, niekoho, kto drží za ruku mňa?