...k otázke na uvažovanie. Teraz som si na ňu spomenula.
Teda, otázka znela, že čo by smepovedali niekomu, koho máme radi a vedeli by sme, že už ho nikdyneuvidíme, nestretneme, nebudeme mať možnosť sa s ním rozprávať. Otázkaje to vcelku jednoduchá na pochopenie, ale o to zložitejšia je odpoveď...
Každý človek si na ňu našiel inú, tú svoju odpoveď, ktorá jemu osobnenapadla... Už si nepamätám aké boli odpovede ľudí v mojom okolí, alepamätám si na svoju odpoveď, ktorá ma napadla okamžite po položení otázky a anipo dlhom rozmýšľaní sa nezmenila...
„Mám ťa rada.“
...takto by znela moja odpoveď. Vtedy a teraz. Škoda, že túto vetunepoužívam často. Možno preto, že s nikým sa nelúčim „navždy“, ale zas na druhejstrane ani pri takých obyčajných rozlúčkach, či v bežných situáciáchživota nedokážem prejaviť svoje emócie. Vždy sa tvárim tak spokojne, normálne,obyčajne, bez akýchkoľvek známok dojatia či podobne. A tak nikto nevie, žeho mám rada, nikto nevie, že mi na ňom záleží... A potom sa naše cestyrozídu, možno sa už nikdy nestretneme, napíšeme si možno pár mailov, niekoľkosms-iek, ale dotyčný/-á vlastne sa ani nedozvie, koľko pre mňa znamenal/a.
Ale ja keď si uvedomím, že z môjho života sa niekto stráca, čistratil, ľutujem, že som mu niečo nepovedala, že som mu nepovedala, ako rada homám... Ale nabudúce sa zase neozvem, nedokážem ozvať, až kým opäť nestratím a neoľutujem...A som smutná.
